Kristína Čevorová

Kristína (Tinka) Čevorová

Štvrtáčka doktorandka na matematickom ústave SAV. Inventár FKS určený na odpis.

Ako si sa dostala k FKS?

Vyskytla som sa na nejakých fyzikálnych Nábojoch, dokonca sa mi tam dostali do rúk aj zadania FKS, ale po prečítaní prvej - vraj najľahšej - úlohy som netušila, z akého konca by som to zobrala, takže som to vzdala. KMS pre mňa bolo úlohami bližšie. Cezeň som začala chodiť na sústredká a na spoločnom LTT som potom zistila, že fyzikálne prednášky a najmä fyzici sú pre mňa to pravé.

Čo Ťa motivovalo riešiť FKS?

No, keď mi tí fyzici nestačili raz ročne, čo iné mi zostávalo? ;)

Na čo si spomínaš zo svojich riešiteľských resp. sústredkovských čias?

Na sústredenie o záchrane vši arktickej. Najmä na okamih, keď nám prikázali zbaliť si spacák a všetko, čo by sme v noci mohli potrebovať. Vonku mrzlo. Tomáš mi, po mojej pochybnosti, či spacák s izolačnými schopnosťami lepšej igelitky je to pravé, pribalil perinu. Na následnú noc na senníku. Dobrovoľnú, dalo sa ísť spať aj do tepla, ale vyčmuchala som nezabudnuteľný zážitok. Veď nás tam aj bolo toľko, že sme sa tlačili!

Čo Ti do života dalo FKS?

Kopu fyzikálnych vhľadov a celkovo trochu iný typ myslenia, než je v matematike bežný. A vlastne aj kritické myslenie ako také. Soft skills ako práca v tíme, schopnosť improvizácie a aj niečo z manažovania a plánovania. No najmä zopár blízkych ľudí a celkový pocit prijatia, ktorý je v adolescencii asi dosť vzácny.

Čomu sa momentálne venuješ?

Formálnym jazykom, čo je odvetvie teoretickej informatiky (hlboko odporúčam základný vysokoškolský kurz každému, kto rád rozmýšľa). Konkrétnejšie popisnej zložitosti regulárnych jazykov a ich operácií. Napríklad tzv. magickým číslam.

Prečo si sa rozhodola stať sa vedúcou?

Som ten typ, ktorý má nutkavú potrebu posielať ďalej to dobré, čo dostal. A okrem toho, bola to sranda, partia skvelých ľudí, boli sme vtedy veľmi silná generácia - z tvorivého pretlaku vtedy vzniklo napríklad UFO.

Čo Ti najviac utkvelo v pamäti z času Tvojho vedúcovania?

Moje GP v Rejdovej. Bolo dokonale naplánované. Nemalo čo zlyhať. Decká najprv mali samé trafiť cez kopec, tam sme ich slepé posadili do bežného linkového autobusu a následne zaviedli k ústiu Slavošovského tunelu. Tam mala byť krátka hra a šup stihnúť jediný autobus na chatu. Už len viesť ich takých slepých dole zľadovatelými rebríkmi a popod obrovské cencúle bolo vzrušujúce. Ale keď som zistila, že sa stal omyl a nik deti nezadržal, aby nešli hlbšie do tunelu! Ten má 2,5 km, nič moc akustiku a o sile mobilného signálu hoc aj mimo tunelu radšej pomlčím. Na druhom konci, našťastie, čakali, ale spoj až na chatu bol dávno fuč. Následná cesta späť bola dlhá a únavná, voda a prsty nám zmrzli na kameň a žalúdky sa skrúcali. Ale najpamätnejšie na tom celom je, že nik sa nesťažoval, nik nepanikáril a to vrátane mňa, hoc to mohol byť veľký prúser. Boli sme na jednej lodi a robili sme to jediné, čo sa dalo.