Lucia Pál

Lucia Pál (rod. Simanová)

Lucia (1990) alebo tiež Halucinka je bývalou vedúcou FKS. Jej najväčšiou záľubou je hudba. Rada hrá na klavíri a na gitare, občas aj spieva. Veľmi rada má tiež prírodu všetkého druhu :). V poslednom období zažila dve veľké životné zmeny. Prvou je priezvisko. Namiesto Lucia Simanová si už od roku 2014 píše Lucia Pál (pozor, nie Lucia Pálová, to je jej švagriná a tiež ex-vedúca FKS :)). A taktiež sa presťahovala do New Yorku, kde si momentálne hľadá prácu v obore informatika.

Zo svojich úspechov počas školy si pamätá rôzne olympiády (matematika, fyzika, informatika), z čoho najväčší úspech bolo asi výberko z OI. Taktiež veľa rokov za sebou organizovala náboj FKS a potom aj náboj UFO (Náboj Junior). Za svoje obdobie štúdia na Gamči a na Matfyze bola vedúcou Riešok, FKS, KSP a UFO, a taktiež dva roky viedla jeden z krúžkov fyziky na GJH. Dostala sa na konzervatórium, kde študovala pol roka a potom sa rozhodla, že informatika je asi pre ňu užitočnejšia :).

Ako si sa dostala k FKS?

Ja som na Gamči vedúcovala Riešky (matematický korešpondenčný seminár pre základoškolákov). Moji niektorí spolužiaci ako Samo Hapák v kvinte (prvom ročníku na strednej) boli na sústredení KMS. Odvtedy ma práve on presviedčal riešiť Trojsten. A tak sa stalo, že som začala riešiť všetky tri semináre a zistila som, že je to super.

Čo Ťa motivovalo riešiť FKS?

Najprv Samo, a potom sústredenia. Ľudia na sústredeniach boli totiž jedineční. Čo si budeme klamať, fyzika nebola hlavným faktorom sústredenia. Hlavným faktorom boli ľudia. Skvelí ľudia vedia veľmi dobre motivovať. FKS vedúci boli všetko veľmi špeciálne prípady :).

Na čo si spomínaš zo svojich riešiteľských resp. sústredkovských čias?

• Juro Tekel rozpráva vtip o koze Lízinke. Ten vtip vlastne ani nebol vtipný, ale Jurove prevedenie spojené s jeho výzorom a gestikuláciou bolo k popukaniu.
• Inovce - šifrovačka - leto. Pamätám si, že sme meškali už riadnych 5 hodín s príchodom na chatu a stále sme boli v nejakej dedine aspoň 3 hodiny od chaty. Hodinu predtým sme sa predierali papradím vyšším ako my v bahne po členky, takže sa nejak stalo, že pri sušení sa na asfaltke sme všetci pospali. Zobudili sme sa asi o hodinu a pol s tým, že už meškáme 6,5 hodiny. Keďže v okolí Inoviec nie je signál, tak sme sa rýchlo s malou dušičkou namiesto ráno doplazili riadne večer do chaty mysliac si, že nám vedúci vynadajú jak sirotám. Ale to sa nestalo, pretože sme k našej radosti zistili, že sme neprišli poslední :).
• Tie isté Inovce: Prerazila som Tomášom Kulichom sadrokartónovú stenu na chodbe v chate.
• To už som bola vedúca a nechali sme účastníkov vycikávať do snehu rôzne ornamenty. Po družinkách!

Čo Ti do života dalo FKS?

Fyziku! To je asi povinná odpoveď, že? Ale vážne. Toľko fyziky som sa nenaučila v škole, čo ma naučilo FKS. A, samozrejme, kamarátov. Vo FKS (a v Trojstene všobecne) boli a sú moji najlepší kamaráti. A aj teraz, ked som na druhom kontinente než väčšina z nich, stále komunikujeme a stretávame sa. A čo mi úplne špecificky dalo FKS, je, že neexistujú zábrany. Keď si už myslím, že toto účastníkom nespravíme, že je to príliš zlé a kruté, vždy ma niekto presvedčil, že to vlastne nie je pravda. A viete čo? To boli vždy tie najlepšie spomienky!

Čomu sa momentálne venuješ?

Teraz som práve dokončila intenzívny kurz angličtiny na Columbia University (nech sa tu viem dohovoriť na úrovni a aj písať :D). A teraz si hľadám robotu, čo by ma bavila.

Prečo si sa rozhodola stať sa vedúcou?

Pretože ľudia, ktorých som stretla, ma veľmi zaujali. Chcela som ostať v tom kolektíve a ukázať účastníkom, že FKS je super. Bolo veľmi napĺňajúce byť súčasťou toho skvelého kolektívu či už pri opravovaní úloh alebo na sústredeniach.

Čo Ti najviac utkvelo v pamäti z času Tvojho vedúcovania?

Toho bolo veľa, najviac mi však asi utkvelo v pamäti sústredenie v Hutách, kde sme boli mnísi. Cestou tam vo vlaku sme vymysleli vlastnú MOLOVÚ verziu piesne “Čo nám už rukami prešlo detí” z Neberte nám princeznú. Tú sme donútili spievať účastníkov pred každým jedlom. Taktiež sme im na začiatku zobrali sladkosti a telefóny (s tými telefónmi to bolo tak, že si ich mohli vypýtať na požiadanie, ale nechceli sme, aby sa s nimi hrali stále). Taktiež sme im jeden deň nedali raňajky, pretože to bola súčasť sústredkového deja. To vyústilo do problému: Čo urobíme s asi 100 párkami na vedúcovskej izbe z raňajok? :) Musím ale povedať, že aj pri týchto všetkých zákernostiach sa účastníkom veľmi páčilo a gitarovali sme každý večer (ale pravidlo bolo, že sa smeli hrať len molové akordy :)).